|
MODLITBA V UTRPENÍ
Vážne chorý človek môže byť bolesťami natoľko oslabený, že nedokáže preniesť bolesť svojho tela a celého vnútra na pery. Častokrát prechádza tou najpustejšou púšťou života, je vyčerpaný, nie je nič, čo by si ešte dokázal vychutnať – ani jedlo, ani život, ani modlitbu. V skutočnosti mnohí chorí hovoria: „Keď som bol zdravý, modlitbu som nepotreboval, a vlastne som na ňu ani nemal čas. Teraz mám čas, príliš veľa času, ale modliť sa mi nedá, trpím“.
Sú ľudia, ktorí dokážu svoje utrpenie skrývať. Len skúsené oko odhalí masku: obratné vystupovanie, nepretržitá práca, ďaleké cesty, na ktorých chce človek zažiť viac ako je možné – to všetko je vlastne len posledný zúfalý pokus nedať nikomu poznať, ako to v skutočnosti vyzerá v jeho vnútri.
Trpiaci človek nevie, ako má svoje utrpenie do modlitby zapojiť. Svoje nariekanie a šťažovanie si považuje za slabosť alebo sa za ne hanbí. A pritom je to úplne normálne a ľudské - výkrik trýznenej prirodzenosti, ktorá si musí „uľaviť“, ak chce „prežiť“. Jeden kardinál hovorí: „Obdobiam bolesti a plaču sa v živote nemožno vyhnúť, ani ich skrátiť. Ale z vlastnej skúsenosti viem, že iba nariekať a vidieť iba sám seba je nebezpečné. Človek si musí zachovať vnímavosť pre to, čo povzbudzuje“.
Boh od trpiaceho človeka nepožaduje dlhé sústredené prednesy, predsa je však dobré o rozhovor s Bohom sa pokúšať – jednoducho, krátko, úprimne a zo srdca. Modliť sa znamená i počuť, načúvať, pozerať sa na Boha. Trpiaci človek veľmi potrebuje priateľa, ktorý by bol ochotný i schopný pomôcť. Opát Aelred von Rieval píše: „Každý človek potrebuje nejaké srdce, do ktorého smie bezstarostne vkladať každú mučivú myšlienku a ktorému sa môže zveriť so všetkým, čo ho vnútorne pozdvihuje a dojíma vo chvíľach šťastia“. Potom môže dôjsť k súzvuku: modlitba a nárek, ktoré vyústia do chvály a vďačnosti.
„Utrpenie je dlhá cesta, ktorá stúpa v serpentínach. V každej z nich sa pred nami rozprestrie nový spôsob života, zakaždým plnší a bohatší ako ten predchádzajúci“.
brat Efraim |